Ako spoznať (nielen) biele zlato

Zo zeme sa zlato a ďalšie drahé kovy ťažia po tisícročia a ľudstvo vždy fascinovali. Už starí Egypťania dokázali dostávať zlato z rúd a majstrovsky ho spracovávať. A ako už to tak býva, história falzifikátov a napodobenín drahých kovov je skoro rovnako dlhá ako história týchto cenných materiálov.

Problém falšovania sa v minulosti týkal najmä oblasti mincovníctva. V Európe sa preto veľmi skoro rozšírili opatrenia na kontrolu pravosti drahých kovov. Ideálnym spôsobom, ktorý sa objavil prvýkrát začiatkom 14. storočia a ktorý sa používa dodnes, bolo puncovanie. Najstaršie dochované puncy pochádzajú z Anglicka a Francúzska, v českých krajinách zaviedol puncovanie Ján Luxemburský.

S rozvojom chémie a fyziky sa začali vyvíjať metódy, vďaka ktorým spoznáme zlato či striebro aj pri absencii puncu. Takéto metódy sa používajú v klenotníctve a zlatníctve aj dnes.

Jednoduché rady a tipy, ako spoznať zlato

Pre tých, ktorí neradi čítajú, zhrnieme tie najzákladnejšie zásady hneď na začiatku:

• Najprv si všímajte puncu. Na zlatom šperku by mal byť vždy prítomný štátny punc - jedine ten zaručuje pravosť kovu. Okrem neho sú na šperku ešte dve značky, ktoré razí sám výrobca: rýdzostná značka alebo trojčíselný kód slúžiaci na rýchle určenie rýdzosti kovu (najpoužívanejšie značky sú 585 pre 14k zlato, 750 pre 18k zlato a 925 pre striebro); a výrobná značka, teda akýsi „podpis“, vďaka ktorému je možné zistiť, kto daný šperk vyrobil (šperky KLENOTA sú označené pätkovými písmenami KLE v ovále).

• Ak máte šperk, na ktorom chýba punc, prípadne je ošúchaný a zle čitateľný, a chcete zistiť, z akého kovu je vyrobený, zájdite k profesionálom. V zlatníctvach po celom svete sa používajú moderné spektrografy alebo spektrometre. Tie dokážu zistiť prítomnosť konkrétnych prvkov v zliatine a ich percentuálne zastúpenie, teda aj rýdzosť kovu. Táto metóda je veľmi presná a navyše pri nej nedochádza k poničeniu šperku.

• Existujú aj metódy testovania zlata v domácom prostredí, nie sú ale príliš spoľahlivé a pri niektorých môže dôjsť k poškodeniu šperku. Všeobecne ich preto neodporúčame.

• Pri nosených šperkoch sa oplatí všímať si farebných nerovností. Pokiaľ napríklad v mieste odrenia začne presvitať iná farba, je šperk pravdepodobne iba pozlátený.

• Nakupujte šperky iba v dôveryhodných a preverených zlatníctvach a klenotníctvach, vždy si najskôr prečítajte recenzie zákazníkov.

• Každé zlatníctvo či klenotníctvo má podľa pravidiel, ktoré kontroluje Štátny puncový úrad, povinnosť vystavovať zlaté a strieborné šperky oddelene. Pokiaľ vám teda predajca ponúkne z rovnakého plata strieborný aj zlatý šperk, radšej zamierte inam.

Základné vlastnosti zlata

Zlato sa v prírode vyskytuje ako rýdzi kov (24 kt). Má výrazne žltú farbu, je chemicky odolné, veľmi dobre vedie elektrinu aj teplo, nie je priťahované magnetmi a nekoroduje. Vyznačuje sa vysokou hustotou, ktorá je kľúčová pre získavanie zlata ryžovaním. Má žltý vryp, čo je veľmi jednoduché poznávacie znamenie, ktoré zlato odlišuje napríklad od pyritu.

Ďalšou dôležitou vlastnosťou zlata je jeho nízka tvrdosť. Rýdze zlato je samo o sebe veľmi mäkké. Preto sa z neho nevyrábajú šperky a na tento účel je zlato potrebné tzv. legovať, teda vytvoriť zliatinu požadovanej rýdzosti. Kovy, ktoré sa volia na legovanie zlata, zásadným spôsobom ovplyvňujú vlastnosti finálnej zliatiny, najmä tvrdosť a farbu.

Zlaté šperky nemusia byť len žlté

Najatraktívnejšou vlastnosťou, ktorú je možné vytvorením zliatiny zlata s ďalšími kovmi ovplyvniť, je farba. Najväčšej popularite sa dnes teší biele zlato, ktoré väčšinou obsahuje podiel niklu, mangánu a paládia, menej často aj meď, zinok, striebro či ródium. Existuje aj zliatina bez niklu, vhodná pre ľudí trpiacich alergiou na tento kov, ktorá má vyšší obsah paládia. Je síce o trochu tmavšia a mäkšia, ale vzhľadom na finálne pokovanie bielym ródiom to vôbec nevadí.

Je dôležité poznamenať, že bielym zlatom sa rozumie zliatina, z ktorej je celý šperk vyrobený. Niektorí obchodníci, najmä v zahraničí, nazývajú bielym zlatom žlté zlato galvanicky pokovované ródiom. Ródium síce prepožičia zlatu biely vzhľad, táto tenká vrstvička pokovania sa ale časom ošúcha a šperk potom nevyzerá veľmi pekne. Odporúčame preto, aby ste pri kúpe trvali na tom, že bude v doklade alebo certifikáte uvedené, že sa jedná o šperk z bieleho zlata. Pokiaľ sa vám nepáči čisto biela farba, je možné si nechať vyrobiť neporódiovaný šperk. Ten bude mať priamo farbu zliatiny bieleho zlata, ktorá je ľahko dožlta a pôsobí veľmi príjemne.

Do módy sa opäť vracia ružové a červené zlato. Táto farba vzniká pridaním medi, ktorá zliatine zároveň prepožičiava väčšiu tvrdosť. Zlato môže mať aj iné menej obvyklé farby, ako je napríklad modrá (zliatina s oceľou), zelená (zliatina so striebrom, prípadne prídavkom kadmia), purpurová (zlato a hliník v pomere 18:6) alebo šedá (zliatina s holmiom alebo s mangánom, striebrom a meďou). Novinkou je fialové zlato, ktoré sa k nám dostalo zo Singapuru. Ide o zliatinu zlata (80 %) s ďalšími prvkami (20 %), napr. hliníkom a paládiom.

Biele zlato alebo striebro?

Šperk zo striebra a z bieleho zlata vyzerá vo svojej finálnej podobe rovnako. Farba zliatiny ako takej je síce iná, avšak kvôli modernému trendu pokovania ródiom má potom ich povrch rovnaký žiarivo biely vzhľad. Pri striebre je pokovanie ródiom dôležité, pretože zabraňuje černeniu šperku, biele zlato chráni skôr mechanicky – pri poškriabaní či odretí šperku stačí odstrániť vrstvičku ródia, preleštiť a znovu poródiovať. Dôjde tak k minimálnej strate na zlate.

Ale ako teda tieto dva kovy od seba spoznať? Ako spoľahlivé poznávacie znamenie slúžia puncové značky. Zlaté šperky od váhy 0,3 g musia mať okrem orientačného puncu aj štátny punc. V prípade striebra nemusí byť štátny punc prítomný. Potom nám poslúži orientačná značka 925, ktorá značí sterlingové striebro, teda u nás najpoužívanejšiu zliatinu.

Prečo zvoliť radšej biele zlato ako striebro? Strieborné šperky sú všeobecne menej odolné a trvalé, pomerne ľahko sa deformujú, rýchlejšie a oveľa ľahšie sa poškriabu, reakciou so vzduchom a potom černajú (tomu niekedy nezabráni ani vrstva ródia).

Testovanie zlata v domácom prostredí

Profesionál, ktorému prešlo rukami množstvo rôznych typov zlata, väčšinou odhalí na základe farby, váhy, hmatového vnemu atd., keď „niečo nehrá“. Laik ale tieto skúsenosti väčšinou nemá, a tak musí hľadať iné indikátory. Tým najzákladnejším je vyššie spomínaný punc. Existujú ale aj rôzne metódy domáceho testovania zlata, ktoré uvádzame skôr pre zaujímavosť – istotu budete mať vždy len vďaka puncu a/alebo profesionálnemu testovaniu.

• skúška magnetom: priložte k testovanému predmetu silnejší magnet; pokiaľ začne reagovať, nejedná sa o zlato; rýchla a neinvazívna metóda, avšak nie celkom spoľahlivá, falšovatelia o tejto vlastnosti zlata totiž dobre vedia, a často preto používajú nemagnetické kovy.

• skúška vrypom: prejdite hranou šperku po neglazovanom tanieri alebo spodnej strane dlaždičky, zlato spoznáte podľa žltého vrypu, čierna čiara znamená, že nejde o zlato; veľkou nevýhodou tejto metódy je, že sa pri nej šperk poškriabe.

• skúška zhryzom: skôr rarita z filmov ako skutočný test, táto metóda nie je vôbec spoľahlivá; teoreticky platí, že čím hlbší odtlačok zubov, tým vyššia rýdzosť kovu; naozaj ale radíme šperky neokusovať, najmä pri nákupe v klenotníctve.

• skúška kyselinou dusičnou: veľmi riziková, je potrebná zvýšená opatrnosť; testovaný šperk vložte do nerezovej nádoby, kvapnite naň kyselinu dusičnú a sledujte reakciu – zelená značí falzifikát, mliečne biela pozlátené striebro, žiadna reakcia znamená zlato.

Profesionálne testovanie v zlatníctve – skúšobný kameň

Najstaršia technika, ktorú ľudstvo používa po stáročia, je skúška na tzv. skúšobnom kameni. Tou sa dá testovať pravosť zlata aj konkrétnej rýdzosti a dnes sa s ňou stretneme takmer u každého zlatníka. Tajomný kameň je nerast buližník a na tieto účely sa používa kvôli tmavej matnej farbe, drsnému povrchu a odolnosti na kyseliny.

Samotné testovanie prebieha práve na kameni, nie na šperku. Šperk či predmet, ktorý chceme otestovať, vezmeme a hranou niekoľkokrát prejdeme po kameni, až sa vytvorí čiara (dôjde pri tom pravdepodobne k miernemu ošúchaniu). Na zistenie pravosti kovu sa u zlata používa kyselina dusičná. Pokiaľ čiara po kvapnutí kyseliny na kameni nezreaguje a zostáva rovnaká a neprerušená, znamená to, že kov je pravý.

Na zistenie rýdzosti kovu sa používajú špeciálne tzv. rýdzostné kyseliny či ihly. Na testovanie kyselinami potrebujeme súpravu na testovanie. Postupne kvapkáme na čiaru kyseliny zo súpravy, kým nedôjdeme k tej, s ktorou čiara nereaguje a zostáva nezmenená. Test pomocou ihiel je o niečo presnejší. Vedľa čiary šperkom urobíme ešte čiaru ihlou. Na obe nakvapkáme kyselinu a sledujeme, ako rýchlo reakcia prebieha. Vždy postupujeme poporiadku a skúšame, na ktorých oteroch prebieha reakcia najpodobnejšie. Táto metóda je pomerne presná a dá sa s ňou určiť rýdzosť s presnosťou na cca 5 tisícin. Všetky testovacie kyseliny môžu kúpiť iba registrovaní zlatníci alebo firmy, pretože podliehajú zákonu o jedoch a kyselinách.

Laboratórne a prístrojové metódy

Medzi moderné metódy patrí testovanie kovu na skúšačkách. Malé skúšačky na zlato využívajú hodnoty tepelnej a elektrickej vodivosti kovu a nie sú príliš presné. Veľké skúšačky čiže spektrografy či spektrometre sú naopak veľmi presné a po celom svete najpoužívanejšie. Dokážu zistiť prítomnosť konkrétnych prvkov v zliatine a následne ju prepočítať do percentuálneho zastúpenia, testujú teda pravosť aj rýdzosť zároveň. V rámci jedného testovania sa vykonávajú dve merania, každé z inej strany, z ktorých sa potom vypočítavajú konečné hodnoty.

Posledná je metóda chemická alebo kupelačná. Používa sa už veľmi dlho, je súdne uznaná (využíva ju aj Puncový úrad) a je najpresnejšia. Je ale pomerne časovo náročná a hlavne deštruktívna – dochádza pri nej k pretaveniu vzorky. Zo vzniknutého zliatku sa kus odvŕta a použije na test. Vzorka (cca 0,5 g) sa presne zváži a následne sa z nej pomocou chemikálií vylúčia všetky všeobecné kovy. Roztok so zlatom, ktorý zostane, sa presnými postupmi prevedie opäť na zliatok, ktorý sa zváži. Z váhového rozdielu odvŕtanej vzorky a zliatku sa potom určí presné zastúpenie zlata, teda aj rýdzosť.