Nie je zlato ako zlato: rozdiel medzi zlatom a pozlátením

Pozlacovanie a zlátenie je vo svojej podstate nanesenie vrstvy zlata na povrch iného materiálu. Tento spôsob zušľachťovania predmetov je známy už od staroveku. Dôvodom pozlacovania a zlatenia predmetov bolo a dodnes je docieliť, aby dané predmety vyzerali honosnejšie a luxusnejšie. Týkalo sa to najmä kultových a rituálnych predmetov.

S remeslom pozlacovačstva úzko súviselo remeslo zlatotepectva. Nie je však nutné hovoriť v čase minulom. Obe tieto remeslá sú živé aj dnes a ožívajú napríklad pod rukami reštaurátorov. Ak sa pohybujeme v oblasti výroby šperkov, potom hovoríme o zlátení.

Technológiou pozlacovania sa rozumie pozlacovanie plátkovým zlatom. Medzi technológiami zlátenia rozlišujeme napríklad zlátenie v ohni, zlátenie plátovaním, galvanické zlátenie a zlátenie naparovaním. Okrem toho existuje ešte zlatenie keramiky, skla a porcelánu, pri ktorom sa využívajú iné postupy.

O jednotlivých metódach si povieme viac o pár riadkov nižšie, najprv sa ale poďme pozrieť na to, ako vlastne zlatý šperk od toho pozláteného spoznať a prečo by ste sa mali pozláteným šperkom skôr vyhýbať.

Ako spoznať zlátený šperk

Zlátenie šperkov sa používa väčšinou z dôvodu estetického. Zlátia sa najmä strieborné šperky preto, aby vyzerali ako zlaté. Zo skúsenosti však vieme, že takéto šperky vyzerajú skôr ako jarmočné predmety, pretože majú výrazne žltú farbu. Je tiež potrebné počítať s tým, že sa zlatá vrstvička časom ošúcha a šperk bude vyzerať škaredo.

Pozlátený predmet spoznáme podľa puncu. Ten vždy zodpovedá materiálu, z ktorého je šperk vyrobený. Na pozlátenom striebornom šperku teda nájdeme značku 925. Na 14 karátovom zlatom šperku bude značka 585 a štátny punc.

Keďže sa dajú pozlátiť všetky vodivé kovy, odporúčame kupovať šperky iba od preverených predajcov a vždy kontrolovať, či má šperk štátny punc. V Českej republike musí mať všetko zlaté nad 0,5 g štátny punc príslušnej rýdzosti, teda nielen značku 585 (v prípade štandardného 14 karátového zlata), ktorou si šperk môže označiť ktokoľvek. V prípade 14 karátového zlata je na šperku punc s vyobrazením husi v hexagónu a číslom 4. U strieborných predmetov je benevolencia väčšia a povinnosť štátneho puncu sa nariaďuje až od váhy 3,5 g.

Väčšiu obozretnosť odporúčame v zahraničí, pretože nie všade je štátna kontrola predaja drahých kovov tak striktná ako v Česku a na Slovensku. Turisti bývajú ľahkou obeťou podvodníkov a zlatý prsteň, ktorý si priveziete z dovolenky, môže byť vo finále iba pozlátená meď.

Prečo dať prednosť zlatu

Dnes sa v našej dielni stretávame najčastejšie s pozlátenými retiazkami určenými na opravu. Všeobecne odporúčame vyvarovať sa pozlátených šperkov. Napríklad v prípade pozlátenej retiazky a dokúpenia prívesku z pravého zlata bude mať prívesok inú, svetlejšiu farbu než retiazka. Výsledná kombinácia potom nebude pôsobiť pekne. Pozlátené predmety navyše nemôžeme leštiť, takže môžu byť matnejšie a pri reklamácii či oživení šperku sa budú musieť znovu pozlátiť, druhá vrstva už nebude tak pekná ako tá prvá.

Investícia do pozlátených šperkov je skôr krátkodobá. Investícia do zlata je vždy záležitosťou dlhodobou. Dokonca aj v prípade nezvratného poškodenia zlatých predmetov ich je možné opäť speňažiť. Mnoho klenotníctiev totiž ponúka možnosť výkupu. U pozlátených strieborných šperkov nie je návratnosť nijako výrazná. Pozlátené šperky zo základných kovov nemajú pri poškodení valnú hodnotu ani nádej na opravu.

Pozlacovanie čiže plátkové zlatenie

Pozlacovanie čiže plátkové zlatenie je najprimitívnejším spôsobom nanesenia zlata na povrch kovového či nekovového predmetu. Ide o mechanickú metódu, pri ktorej sa na predmet nanáša tenká zlatá fólia čiže pozlátka. Príprava tejto fólie bola a stále je úlohou zlatotepcov. K ich remeslu sú potrebné formy, prekladací materiál (napríklad pergameny, kožtička z teľacích slepých čriev, črevá, dnes už z väčšej časti nahradené) a kladiva. Vo zlatotepeckých technológiách sa od stredoveku takmer nič nezmenilo.

Zlato sa pripraví do zliatiny, aká je potreba, roztaví do ingotu (polotovar určený na ďalšie spracovanie), rozvalcuje do 0,02 mm hrubého pásu a nastrihá na planžety s rozmermi 4 × 4 cm. 380 až 450 týchto planžiet sa vloží do prvej formy, tzv. stláčadlo. Tu sa zlato v dnešnej dobe spracováva elektrickým bucharom (predtým k tomu slúžili hámre) na plátky o sile 0,005 mm a s rozmermi 130 × 130 mm. Toto tzv. cvišgold zlato sa používalo v stredoveku k zláteniu oltárov.

Plátky sa ďalej nastrihajú na 4 rovnaké diely a vložia sa po 1 500 kusoch do druhej formy, tzv. lot. Opäť prichádza na rad elektrický buchar, ktorý stenčí plátky na 0,001 mm. Každý sa opäť rozdelí na 4 diely a po 1440 kusoch sa založí do poslednej formy. A teraz prichádza na rad najťažšia časť, kedy zlatotepec sedmi kilovým kladivom vytepe plátky až do hrúbky 0,0001 mm. To zahŕňa 2,5 hodiny presnej práce kladivom tak, aby sa zlato rovnomerne roztepalo a nepotrhalo sa. Jeden m2 takto tenkého plátku váži 2,45 g. Tým práca zlatotepcov končí a prichádza na rad pozlacovač.

Aj toto remeslo zostalo po stáročia takmer bez zmeny. V dávnych dobách stačilo zlaté plátky na zdrsnený kovový povrch len zahladiť a bolo pozlátené. Na knihy sa pozlátka lepila vaječným bielkom. Na drevo, napríklad na rámy obrazov, sa lepila glejom. Drevený povrch ale musel prejsť riadnou prípravou, ktorá viedla k jeho dokonalej hladkosti. Až potom mohol pozlacovač nanášať na predmet štetčekom tenké vrstvy zlata, ktoré si predtým na koženom vankúšiku nožom nakrájal na požadovanú veľkosť. Po nanesení ich hladidlom musel dokonale zahladiť. Pozlátený povrch je možné ešte dozdobiť vytláčaním. Nakoniec sa celý predmet pretrel šelakom kvôli spevneniu.

Rôzne metódy zlátenia (nielen) šperkov

Zlátenie je spôsob nanesenia zlata na predmet, pri ktorom dochádza k chemickej reakcii alebo prebieha na fyzikálnom základe. Sem spadá aj zlátenie šperkov.

Zlátenie v ohni

Najstaršou technikou zlátenia je zlátenie v ohni. Používa sa pri ňom zlatý amalgám (roztok zlata v ortuti), ktorým sa natrie pozlátený predmet. Potom sa predmet vypáli v ohni a vzniknutá vrstvička zlata sa len preleští. V závislosti od prísad sa dosahovalo rôznych farieb zlata. Zlátenie je veľmi odolné a trvalé. Používalo sa k zušľachteniu sakrálnych predmetov, kalichov, liturgických nádob a podobne. Vzhľadom k tomu, že sa tento spôsob nezaobíde bez jedovatej ortuti, sa dnes už nepoužíva.

Zlátenie plátovaním

Ďalším veľmi starým spôsobom zlátenia je tzv. plátovanie čiže doublé. Na silný mosadzný či tombakový plech sa navarí tenší zlatý plech. Tento „sendvič“ sa potom valcuje, čím dôjde k stenčeniu na potrebnú hrúbku. Zlato na podklade veľmi dobre drží. Takto spojený plech sa používal na výrobu šperkov. Dnes sa používa na výrobu hodinkových puzdier.

Galvanické zlátenie

Dnes najrozšírenejšou technikou je galvanické pokovovanie. Pozlátený predmet sa ako katóda zavesí do zlátiaceho kúpeľa, ktorý obsahuje roztok s kyanidom zlatistým. Pomocou elektriny potom dôjde k pokovaniu väčšinou rýdzim zlatom. Tento spôsob zlatenia vytvorí na šperku ľubovoľne tenkú vrstvičku, zvyčajne o mocnosti niekoľkých desiatok mikrónov. Tento spôsob však nie je tak trvalý ako zlatenie plátovaním. Pozlátené predmety skúsení zlatníci väčšinou spoznajú na prvý pohľad.

Zlátenie naparovaním

Najmodernejšou technikou je zlátenie naparovaním. Vykonáva sa vo vákuu. V nádrži bez vzduchu sa pomocou elektriny odparí zlato. To sa potom usadzuje na chladnejších povrchoch. Možno tak dosiahnuť extrémne tenkej vrstvy zlata, ktorá zvýrazní najmenšie detaily. Toho sa využíva napríklad pri príprave preparátov pre elektrónovú mikroskopiu.

Zlátenie skla, keramiky a porcelánu

Sklo, keramika a porcelán sa zlátia tzv. vpaľovaním. Na podklad sa nanesie zlatou pastou požadovaný dekór, ktorý sa následne vypáli. Táto technika je trvalá, ale trochu nákladnejšia. Preto sa dnes zlátenie vpaľovaním nahrádza inými materiálmi.